Book has been added to cart!

Bezvízový styk EÚ s Tureckom

-

rozmyslite si to

Naši europoslanci musia mať dostatok relevantných informácií ešte pred hlasovaním

Popis projektu

V Európskom parlamente je 751 poslancov, ktorí na dennej báze rozhodujú o veciach týkajúcich sa životov miliónov Európanov. Každé ich rozhodnutie by teda malo byť založené na všetkých dostupných informáciách zo všetkých relevantných zdrojov.
Čoskoro sa bude v Európskom parlamente hlasovať o zrušení vízovej povinnosti pre Turecko. Ak súhlasíte s tým, že ide o dôležité rozhodnutie, prosím použite tu uvedené informácie na informovanie našich politikov. Samozrejme nemáme právo poslancom hovoriť, ako majú hlasovať, ale môžeme im pomôcť, aby ich hlasovanie bolo založené na dostatku relevantných informácií. Veríme, že ak veľa ľudí urobí malé činy, bude to mať veľký dopad. Na konci tejto stránky môžete kliknúť na tlačítko "Čo môžem urobiť." Dozviete sa tam, ako sa aj Vy môžete stať súčasťou tejto vzdelávacej kampane. 

Migrácia

Z dlhodobého hľadiska možno pokladať zavedenie bezvízového styku medzi Tureckom a EÚ za krok nesprávnym smerom. Takýto ústupok bude okrem iného viesť k tomu, že Turecko nebude motivované riešiť migračnú krízu a dôjde k zvyšovaniu počtu tureckých občanov v EÚ.

Bezvízový styk s Tureckom predstavuje pre EÚ nasledovné riziká:

  • Zníženie motivácie Turecka pri riešení migračnej krízy

  • Zvýšenie počtu tureckých obyvateľov v EÚ, ktorí majú, ale aj nemusia mať potrebné povolenia

  • Zvýšený počet azylových žiadostí od obyvateľov Turecka

  • Možnosť prenosu etnických konfliktov z Turecka do Európy (napr. Kurdi)

  • Ťažkosti spojené s vynucovaním plnenia povinností Turecka voči EÚ

  • Otvorenie „oficiálnej“ cesty pre migrantov aj radikálov

  • Problém s prípadným obnovením vízovej povinnosti s Tureckom

  • Zvýšenie vplyvu politického islamu v EÚ

Zavedenie bezvízového styku s Tureckom prináša široké spektrum rizík. Existuje veľká šanca na opakovanie histórie s liberalizovaním vízového styku s krajinami západného Balkánu. Mnoho ľudí, ktorí migrovali do Nemecka, Belgicka a iných miest, sa pokúsilo o udelenie azylu – samozrejme neúspešne –, čo spôsobilo administratívne preťaženie a vyvolalo diskusie o znovuzavedení víz. Turecko je omnoho väčšie než krajiny západného Balkánu, má podstatné vnútorné socioekonomické rozdiely a bojuje s hlboko koreniacimi problémami na poli ochrany menšín.

Počet obyvateľov, ktorí patria do spodnej socioekonomickej vrstvy alebo k znevýhodneným menšinám (Kurdi, Arméni, kresťania) je dnes v Turecku vysoký. Navyše, migrantom z iných krajín sa počas ich pobytu v Turecku dostáva vysoký počet falošných alebo ilegálne „kúpených“ tureckých pasov. Vzhľadom na neblahé postavenie menšín v Turecku je EÚ pre predstaviteľov minorít atraktívnou destináciou.


EÚ zvažuje povoliť Turecku bezvízový vstup bez toho, aby splnilo všetky nutné podmienky – napríklad úpravu protiteroristických zákonov. Ak EÚ zavedie bezvízový styk s Tureckom pred tým, ako Ankara splní vopred dohodnuté podmienky, ako potom presvedčí Turecko, aby zaviedlo vnútorné zmeny? Prezident Erdogan vydiera EÚ hrozbou otvorenia hraníc a presunom migrantov do krajín EÚ. Kroky Ankary a jej vyhrážky by mali spraviť jasno v tom, že EÚ sa nemôže spoliehať na Turecko ako na partnera pri riešení migračnej krízy. Politicky vzaté, akonáhle nebudú od tureckých občanov požadované víza, bude veľmi komplikované obnoviť vízovú povinnosť medzi Tureckom a krajinami EÚ. 

Bezpečnosť

Zavedenie bezvízového styku medzi EÚ a Tureckom je z pohľadu EÚ významným bezpečnostným rizikom. Turecko susedí s nedemokratickými nestabilnými krajinami a samotné turecké štátne orgány spolupracujú s džihádistami, operujúcimi aj v rámci tureckého územia.

 

  • Turecko podporuje ISIS a ďalšie skupiny džihádistov

  • Turecko dodáva zbrane pre džihádistov a poskytuje im výcvikovú podporu a medicínsku pomoc

  • ISIS operuje priamo na Tureckom území

  • Turecko je súčasťou politicky nestabilného regiónu

  • Turecko zdieľa svoju 1925 kilometrovú hranicu so Sýriou, Irakom, Iránom či Gruzínskom

  • Bezvízový styk pre Turecko prinesie džihádistom jednoduchý vstup do EÚ

Turecko zdieľa svoju 1925 km dlhú hranicu s nestabilnými a vojnou rozvrátenými krajinami, ako sú Sýria, Irak, Irán či Gruzínsko.


Inštitút pre štúdium ľudských práv na Kolumbijskej Univerzite v New Yorku publikoval štúdiu, v ktorej odhaľuje tureckú podporu Islamského štátu (ISIS). Podľa novinových článkov a sociálnych sietí, účasť Turecka vo vojne v Sýrii, na strane džihádistov (ISIS, Al-Nusrá, atď.) možno ľahko dokázať. Podľa jedného z vodcov ISIS, väčšina vybavenia a zásob pre bojovníkov ISIS pochádza z Turecka. Je tiež zdokumentované, že zbrane pre džihádistov boli do Turecká privezené v autách s humanitárnou pomocou pre sýrskych Turkov. Taktiež sú zdokumentované správy, podľa ktorých Turecké jednotky poskytujú džihádistom logistickú podporu, vylepšujú ich tréningové metódy, poskytujú im zdravotnú starostlivosť a zabezpečujú im bezpečný prechod do Sýrie cez tureckú provinciu Hatay. Britská stanica Sky News získala dokumenty dokazujúce, že turecké orgány schvaľujú pasy zahraničným džihádistom, ktorí sa pokúšajú prekročiť Turecko-Sýrsku hranicu a pridať sa k ISIS. ISIS predáva nerastné suroviny a starožitnosti do Turecka, kde zároveň aj prepiera väčšinu zo svojich ziskov. To predstavuje významnú časť ich financovania. Ropa je do Turecka dovážaná cisternami a podľa zdokumentovaných zdrojov aj ilegálnymi ropovodmi.


ISIS tiež operuje priamo na území Turecka, sú zdokumentované náborové akcie ISIS priamo v Istanbule a tiež Gaziantepe. Popritom turecká vojenská organizácia IBDA-C priamo podporuje ISIS. Niektoré webové stránky, ktoré sa sústreďujú na nábor bojovníkov ISIS v Nemecku, sú prevádzkované zo škôl založených členmi tureckej vládnej strany AKP. Podľa jordánskej tajnej služby Turecko trénuje bojovníkov ISIS, vybraných pre špeciálne operácie.

Demokracia

V dlhodobom horizonte sa Turecko odkláňa od princípov, ktoré sú vlastné demokracii sekulárnych štátov, a to z dôvodu naviazanosti vládnych štruktúr na náboženstvo. Politický islam je v Turecku očividným prvkom, ktorý je v rozpore s orientáciou zvyšku sekulárnej Európy. 

 

  • Turecko nie je sekulárny štát

  • Turecko prežíva obdobie výraznej islamizácie, politický islam sa stáva súčasťou oficiálnej politiky

  • Turecko významným spôsobom podporuje rozvoj islamu v zahraničných krajinách

  • Turecko sa prostredníctvom svojich náboženských organizácií pokúša ovplyvniť politiku iných štátov

  • Posledný vývoj vedie k autokracii, ktorá je v súlade s islamskou doktrínou (kalifát)

Aj napriek tomu, že Turecko prešlo od začiatku prístupových rozhovorov s EÚ v októbri 2005 viacerými reformami, stále má k sekulárnej demokracii ďaleko. V ostatných rokoch sa krajina naopak výrazným spôsobom odkláňa od dedičstva Mustafu Kemala Atatürka, zakladateľa moderného sekulárneho Turecka. Najvyšší predstavitelia Turecka vrátane prezidenta sa prejavujú silnou pro-islamskou rétorikou, a to najmä vo vzťahu k legislatíve a otázke osobných slobôd. Sám prezident Erdogan vyhlásil: „Naším cieľom je islamský štát. Naším dedičstvom je islam.“ K demokracii sa vyjadril: „Demokracia je ako vlak. Mali by sme z neho vystúpiť len čo nás dovezie do stanice, na ktorej sa chceme ocitnúť.“ Ženám je často prisudzované podradné postavenie v porovnaní s mužmi a ich status je určovaný na základe islamských textov.


Islamu je oddaných 99% tureckej populácie a Erdoganova vládnuca strana AKP má svoje korene v islamských hnutiach, ktoré boli v roku 1998 zakázané. V priebehu svojho viac ako 10-ročného vládnutia posilnila AKP postavenie islamu v Turecku. V roku 2013 bol zrušený zákaz nosenia moslimskej šatky pre zamestnankyne štátnych úradov a škôl; 6 až 12 mesiacov väzenia hrozí v prípade prejavu otvoreného nerešpektovania náboženstva, ak štát uzná, že takýto prejav mohol vyvolať pobúrenie; na základných a stredných školách je povinná náboženská výchova, pri ktorej prevažuje výučba sunitského islamu a deje sa tak pod štátnym dohľadom.


Prezident Erdogan dáva vysokú prioritu zmene tureckej ústavy, ktorá by mala zaručiť výrazné zvýšenie jeho výkonnej právomoci. Ministerstvo náboženských záležitostí (Diyanet) je v súčasnosti priamo kontrolované premiérom a spadá pod neho nielen 80 000 mešít v rámci Turecka, ale aj program budovania mešít v zahraničí. Turecko tiež plánuje využívať Diyanet v zahraničnej politike. Rozpočet „Turecko-islamskej únie pre náboženské záležitosti v Nemecku“ (DITIB) bol výrazne navýšený na približne 1800 miliárd EUR, čo je viac ako rozpočet ostatných dvanástich tureckých ministerstiev. Počet zamestnancov DITIB sa zvýšil z 72 000 v roku 2004 na 120 000 a v roku 2016 bolo do tureckých mešít v Nemecku vyslaných 970 „štátnych“ imámov, ide o tie, ktoré sú pod správou Diyanetu. Turecko, a obzvlášť Erdogan, v minulosti vyslovili pevnú podporu Moslimskému bratstvu (MB), treba však poznamenať, že vzťah medzi AKP a MB momentálne chladne.


Aj napriek tomu, že sa postoj Turecka môže zdať značne prekvapivý, má oporu v politickom islame – džiháde. Jeho úsilie je predpisované v záujme ochrany a šírenia islamu, zatiaľ čo povoľuje Turecku implementovať iné politické ciele. V konečnom dôsledku zrkadlí podobnú cestu, ktorou si prešla Saudská Arábia – aj tá podporuje rozmach islamu na jednej strane a džihádistických skupín v moslimských aj nemoslimských krajinách na strane druhej. 

Ženy

Sekulárne Turecko sa dlho snažilo zaistiť a udržať rovnosť pohlaví ako základné ľudské právo, a to aj napriek silným kultúrnym a náboženským tradíciám s opačnými tendenciami. Zdá sa však, že súčasné vládnuce politické sily v krajine uprednostňujú skôr tie mužské práva, ako tie ženské. Odkedy sa k moci dostala Erdoganova AKP, zožala množstvo kritiky „za úpadok v postavení žien a posun smerom k islamskému konzervativizmu“. Toto nastavenie mysle pochádzajúce zo stredoveku však do modernej Európy nepatrí.  

 

  • Veľká disproporcia v politickom, ekonomickom a vzdelanostnom zastúpení mužov a žien

  • Dohodnuté sobáše a detské nevesty – ako zo stredoveku

  • Vraždy a aj „samovraždy“ zo cti, ktoré sa nedostatočne vyšetrujú

  • Presahovanie politického islamu do každodenného života

  • Nanútené islamské tradície na ženy zvyknuté na sekulárnu spoločnosť

  • Domáce násilie

Turecko sa nachádza na 130. mieste zo 145 krajín zahrnutých do globálneho hodnotenia rodovej rovnosti Svetového ekonomického fóra – Global Gender Gap Index 2015. Pozícia Turecka sa zhoršila o päť priečok v porovnaní s predchádzajúcim rokom, a je len o niečo lepšia ako Iránu, Saudskej Arábie či Egypta (Slovensko obsadilo 97. priečku). Turecko zaostáva v zamestnanosti žien: je na úrovni len 28%, kým priemer EÚ dosahuje 63%. Kým 36% univerzitných študentov tvoria ženy (30% na medicíne a architektúre a 25% na práve), v Turecku sú regióny kde je negramotná takmer polovica žien. V priemere celková populácia krajiny strávi v škole šesť a polo roka, čo je menej ako v Saudskej Arábii, Iráne či Katare.


Domestic Violence Against Women Report of 2014 uvádza, že až takmer 40% tureckých žien sa stalo aspoň raz v živote obeťou domáceho fyzického násilia a každá desiata žena zažila sexuálne násilie zo strany svojho partnera. Podľa OSN je v Turecku desaťkrát vyššia pravdepodobnosť domáceho násilia ako v európskych krajinách. Index rodovej rovnosti Rozvojového programu OSN (UNDP) radí Turecko na 77. miesto v porovnaní 138 krajín sveta.


Násilie voči ženám rapídne stúplo ruka v ruke s tým, ako sa v krajine upevnila moc strany politického islamu AKP prezidenta Erdogana. Od roku 2003 do roku 2010 počet zavraždených žien vyletel o neuveriteľných 1400%, pričom polovicu z týchto vrážd majú na svedomí manželia obetí. Tento masívny nárast domáceho násilia súvisí s konceptom rodinnej cti, pričom turecké ministerstvo školstva zistilo, že takzvané vraždy zo cti podporuje každý štvrtý Turek (štatisticky má Istanbul jednu vraždu zo cti za týždeň).


Páchatelia často končili s nízkymi trestami, stačilo preukázať, že boli k vražde vyprovokovaní. Podľa viacerých právnikov a aktivistov v Turecku je príčinou nízkych trestov najmä kultúra vnímania žien ako druhotriednych bytostí. Niekedy polícia ani nevyšetruje smrť ženy, stačí ak ju manžel označí za samovraždu, alebo nehodu. V roku 2005 bol ako súčasť kampane za vstup Turecka do Európskej únie prijatý zákon o povinnom treste doživotného odňatia slobody pre páchateľov vrážd zo cti. Tento zákon sa však otočil proti obetiam. Ako zistil tím britských investigatívnych novinárov a ľudskoprávnych aktivistov, po prijatí zákona prudko stúpol počet samovrážd žien, takže je na mieste sa domnievať, že ide o nútené samovraždy.


Správa Amnesty International z roku 2012 uvádza, že spomenutý Zákon o ochrane rodiny a prevencii násilia voči ženám neplní svoj účel a na jeho efektívnu implementáciu chýbajú zdroje. „Mnoho žien bolo zavraždených aj napriek tomu, že boli pod súdnou ochranou. Počet azylových domov pre obete domáceho násilia je hlboko pod číslom požadovaným zákonom.


V takmer tretine všetkých manželstiev v Turecku figurujú detské nevesty. Ako vyplýva z prieskumu jednej organizácie za ženské práva, v uplynulej dekáde bolo približne sedemtisíc dievčat vydatých vo veku od 13 do 17 rokov. Toto číslo pritom nezohľadňuje vysoký počt úradmi neregistrovaných sobášov detských neviest. Dejú sa totiž neverejne, len v prítomnosti imáma. V roku 2012 takmer dvadsaťtisíc rodín požiadalo o zosobášenie ich dcér mladších ako 16 rokov.


Turecká vláda oslabuje pozíciu žien v krajine postupne, krok za krokom. Pod Erdoganom vláda pristúpila k zrušeniu zákazu moslimských šatiek v školách a vládnych budovách. Akceptovateľné sú už aj hidžáby, čo je pokrývka hlavy aj pliec, v krajine sa začali tiež šíriť burky, zakrývajúce celé telo. Erdoganova manželka Emine nosí šatku na oficiálnych podujatiach, rovnako ako žena jeho dlhoročného spojenca v AKP Abdulláha Güla, ktorý bol prezidentom pred Erdoganom. Kontroverzné bolo tiež Erdoganove prehlásenie, že ženy by mali sedieť doma a rodiť deti, pričom každá by mala porodiť minimálne tri. Odvolával sa tu na tú najvyššiu úlohu ženy podľa koránu, ktorou je byť matkou. Okrem toho tiež vyhlásil: „ženy sú ženy a muži sú muži, je vôbec možné, aby si boli rovní?” Erdoganove neslávne vyjadrenia a kroky viedli v roku 2013 k veľkým demonštráciám na Medzinárodný deň žien. Nasledovali masové protesty v parku Gezi a námestí Taksím v Istambule i ďalších mestách surovo potlačené políciou. Policajné zásahy sa vyznačovali rozšírenou a dobre zdokumentovanou praxou sexuálneho obťažovania a násilia.


Erdoganovi spolupracovníci tiež vnášajú stále viac islamskej doktríny do politiky. Napríklad nedávno sa Ali Babacan vyjadril, že zvyšovanie vekového limitu pre sobáše a „nárast vzťahov mimo manželského zväzku“ sú „výraznými prekážkami“ populačného rastu. V roku 2015 sa vtedajší vicepremiér Bülent Arinč oboril na opozičnú poslankyňu slovami: „Madam mlčte! Ako žena by ste mali mlčať.“ Zmena názvu Ministerstva pre záležitosti žien a rodiny na Ministerstvo rodiny a sociálnej politiky v roku 2011 len podčiarkuje posun v tureckej politike Liberálne zmýšľajúci Turci sa obávajú, že vládu nemotivujú len obavy o demografický vývoj v krajine, ale tiež ich vlastná konzervatívna agenda zameraná proti slobode životného štýlu všeobecne a ženským slobodám zvlášť.

Kresťania a židia

Turecko má dlhú históriu náboženskej a etnickej diskriminácie, ktorá siaha hlboko do čias Osmanskej ríše a pokračuje až dodnes. Napriek tomu, že turecké ústava de iure zaručuje náboženskú slobodu, strana politického islamu AKP a väčšina tureckej spoločnosti tieto ustanovenia opakovane porušuje. Hrubé porušovanie základných ľudských práv menšín ide ruka v ruke s popieraním historických faktov týkajúcich sa arménskej genocídy a pogromov na židov. Oficiálny postoj prezidenta Erdogana ohľadom Arménskej genocídy túto skutočnosť zrkadlí: „Žiadneho zločinu sme sa nedopustili a preto sa nikomu nemusíme ospravedlňovať.“

 

  • Tureckí oficiálni predstavitelia popierajú storočia perzekvovania nemoslimov a predovšetkým Arménsku genocídu

  • V súčasnom modernom Turecku sú náboženské a etnické menšiny obeťami diskriminácie a táto diskriminácia je podporovaná resp. umožňovaná štátom

  • Existujú početné správy o útokoch na individuálnych nemoslimov, no vláda sa tomuto problému nevenuje

  • Nemoslimským utečencom zo Sýrie a Iraku sa v Turecku dostáva postavenia druhotriednych osôb a len veľmi malej pomoci zo strany vlády

Za vlády Osmanov Turecko zaviedlo a po storočia uplatňovalo represívne náboženské zákony dhimmi (podriadenosti inovercov) zamerané proti nemoslimským menšinám. Podľa diplomatických záznamov z konca 19. a začiatku 20. storočia zmasakrovali osmanskí Turci medzi rokmi 1884 a 1886 viac než 200-tisíc Arménov. V roku 1909 zavraždili príslušníci hnutia Mladoturkov 25-tisíc Arménov a ďalších 600 až 800-tisíc Arménov bolo zavraždených v roku 1915 počas prvej formálnej genocídy 20. storočia. V rámci oficiálneho džihádu medzi rokmi 1914 a 1918 režim násilne na islam skonvertoval 559 dedín, zničil 568 kostolov, premenil 282 kresťanských kostolov na mešity a mučil a zavraždil 21 protestantských kazateľov a 170 arménskych kňazov.


Podľa údajov kresťanskej pravoslávnej církvi sa počet pravoslávnych kresťanov v Turecku znížil z dvoch miliónov v roku 1900 na dnešných menej než 4000. „Väčšina z nich bola donútená odísť.“ O nič menej v Turecku netrpeli ani Židia. Stali sa obeťou tráckych pogromov z roku 1934 a po skončení druhej svetovej vojny boli vládou neustále prenasledovaní a deportovaní, čo viedlo k rýchlemu exodu 40% židovskej populácie. Proces anihilácie národnostných menšín v Turecku sa opäť urýchlil po neslávne známych istanbulských pogromoch proti Grékom, Arménom a Židom v roku 1955 a dnes zo 77-tisíc Židov, ktorí žili v Turecku po skončení druhej svetovej vojny, ostáva len približne 17-tisíc.


Národnostné a etnické menšiny dnes v Turecku žijú v strachu. Sú obeťami diskriminácie zo strany vládnych inštitúcií, armády, štátom financovaných škôl (na ktorých je povinné vyučovanie sunitského islamu) a kultúrnych kruhov tureckej spoločnosti. V rámci plnenia požiadaviek EÚ pre vstup Turecka do Únie turecká vláda údajne plánuje odstrániť údaj o vierovyznaní z občianskych preukazov v priebehu troch rokov. Avšak evidenčné kódy, ktoré na občianskych preukazoch zostávajú, naďalej umožňujú diskrimináciu na zákade vierovyznania (podľa správ dostávajú Gréci kódy s číslicou ‘1’, Arméni ‘2’, Židia majú číslo ‘3’ a Asýrčania sú ‘4’).


Existujú tiež početné záznamy násilia proti jednotlivcom nemoslimského pôvodu. V roku 2011 udrel turecký taxikár arménsku zákazníčku. „Máš zlý prízvuk,“ povedal jej. „Si kafir [neveriaca].“ 28. decembra 2012 bola Arménka Marica Kucuk ubitá a ubodaná k smrti v jej vlastnom dome. V tom istom mesiaci bola iná nemoslimská žena s iniciálami T.A. vo veku 87 rokov napadnutá, zbitá a uškrtená, taktiež vo svojom dome. A v januári 2013 bol vo svojom dome odseknutím hlavy usmrtený Ilker Sahin, 40-ročný učiteľ zamestnaný na arménskej škole v Istanbule. Turecké oficiálne úrady týmto udalostiam však nevenovali v podstate žiadnu pozornosť.


Diskriminácia proti náboženským a etnickým menšinám sa dotkla aj nedávnych nemoslimských utečencov. Zhruba 45-tisíc Arménov a asýrskych kresťanov – ktorí utiekli zo Sýrie a Iraku a usídlili sa v malých mestách v tureckej Anatólii – je nútených skrývať svoju náboženskú identitu.

Čo môžeme urobiť práve teraz

My všetci sa môžeme spolupodieľať na tejto historickej udalosti, ktorá vytvorí precedens pre vývoj v Európe.
Kliknite na tlačítko "Čo môžem urobiť" a môžete prispieť k zmene dejín Európy. Ďakujeme.

Čo je CSPI?